Patrí k starovekému Egyptu rovnako ako faraóni a pyramídy, no napriek tomu nie je taká slávna. Leňoška je kus nábytku s bohatou históriou, ideálnym tvarom rešpektujúcim proporcie ľudského tela a príťažlivým dizajnom.
Leňoška je jedným z najpohodlnejších kusov nábytku na relax. Tento solitérny kúsok môže mať rôzne tvary (od jednoduchých nečalúnených konštrukcií až po kypré krivky) a vyrába sa z najrôznejších typov materiálov (od kovu cez drevo po plasty). Leňoška je ideálnou voľbou na sledovanie televízie, oddych pri čítaní či poobedný odpočinok. Niektoré modely majú v čalúnení už integrované praktické bočné vrecká na časopisy či knihy. Tento relaxačný nábytok slúži na regeneráciu síl počas dňa a človek by z neho mal vstať oddýchnutý a príjemne naladený.
Medzi lôžkom a stoličkou
Pôvodný názov leňošky chaise longue (v preklade dlhá pohovka) pochádza z francúzštiny. Jej hlavnou charakteristikou je vysoké operadlo a konštrukcia s vyvýšenou časťou na nohy, ktorá supluje úlohu taburetu. Vďaka tvaru podopierajúcemu najviac zaťažené partie, ako bedrová a krčná časť chrbtice, poskytuje zdravý relax. Konštrukciou aj svojím použitím je leňoška akýmsi plynulým prechodom medzi lôžkom a stoličkou. Napriek limitujúcej podmienke tvaru, ktorý sa má maximálne prispôsobiť ľudskému telu, ide v podstate o variabilný druh nábytku.
Leňoška ako súčasť spoločenského života
Aj keď dnes leňošku typologicky radíme k nábytku na sedenie, jej primárny spôsob používania je v hlbokom sede až ležaní. Jej najbližším príbuzným z radov nábytku je teda pohovka, s ktorou má spoločné niektoré črty. Ak by sme sa chceli po stopách „šezlongu“ vydať do histórie, dostali by sme sa až do obdobia faraónskeho Egypta, kde však nerozlišovali postele na nočné a denné spanie a obe používali na rovnaké účely. Od tých čias sa podobizeň a použitie leňošky prelínajú s posteľou na každodenné spanie. Tento typ nábytku by sa dal nájsť dokonca aj u Sumerov. Veľkej obľube sa tešil aj v starovekom Ríme, kde ho nazývali rímskym ležadlom. V antickom Grécku boli leňošky vnímané ako denné lôžka nadvihnuté nad úroveň stolov a využívané pri hodovaní či slávnostiach.
Znovuzrodenie na kráľovskom dvore
Leňoška na seba strhla pozornosť hlavne v 17. storočí vo Francúzsku, kde poskytovala príjemné posedenie predovšetkým ženám, ktorým vtedajšia baroková móda diktovala bohato vystužené sukne a vysoké parochne, čo bolo, pochopiteľne, nepohodlné a obmedzujúce pohyb. Chaise longue im poskytoval dostatočne pohodlnú opierku hlavy a sedadlo pretiahnuté do dĺžky aj mierne do šírky. Takáto poloha tela je nielen pohodlná, ale aj zdravá, hlavne ak hovoríme o nohách vyvýšených nad úroveň panvy. Čím viac sa pri sedení približujeme polohe v ľahu, tým lepšie sa uvoľňuje aj naše svalstvo. Leňoške sa dnes dostáva zaslúženej pozornosti, aj keď v našich končinách nie je až taká rozšírená. Ako solitér totiž potrebuje dostatok priestoru a zároveň nepatrí k druhom nábytku, ktoré nevyhnutne potrebujeme na život – na rozdiel od klasickej postele alebo gauča.
Nielen do moderného interiéru
Pravdepodobne najznámejšiu leňošku na svete navrhol Le Corbusier. Jeho chaise longue LC4 z roku 1928, s perfektnou ergonómiou a geometrickou čistotou, patrí medzi ikony modernistického nábytku. Inšpiroval sa pri ňom leňoškami z 18. storočia, ktoré sa používali na relaxáciu, konverzáciu aj spanie – a aj práve vďaka nemu zažil chaise longue svoje silné obdobie aj v 21. storočí. Svoj výtvor označil za „stroj na relaxáciu“. Hoci priestorová náročnosť tohto nábytku je o niečo väčšia ako v prípade kresla, jeho nesporné klady a príťažlivý dizajn ho predurčujú hlavne do moderných interiérov.
Na trhu však nájdete aj modely multifunkčných ležadiel, ktoré vďaka materiálovému vyhotoveniu zapadnú aj do inak ladených interiérov. Jednoduchšie leňošky pôsobia ako kreslá s podhlavníkom a priestorom na vyloženie nôh, rafinovanejšie modely ponúkajú mäkké čalúnenie, s ktorým telo doslova splynie v jedno.
